Dopísaný príbeh – umretá časť

Dopísal som príbeh, urobil som prvotné revízie, čakám na gramatické opravy. Do toho mi kamarát, ktorý po mne číta takmer všetko prvý položí otázku: Necítiš sa, akoby z časť teba umrela? Keď to skončilo?

Skončilo? Pff.

Áno, poznám ten pocit, keď dočítam dobrú knihu, dopozerám seriál a zrazu neviem, čo zo životom, pretože som bol na ten príbeh naviazaný viac, ako sa patrí. Viac, ako je normálne. Akoby časť z vás umrela. Ale pri tomto konkrétnom prípade si uvedomíte jednu vec. Ste druhá strana. Tá, ktorá to tvorí. A tvoríte to dlho. Keď niečo čítate, sledujete je to len chvíľa, ale keď niečo tvoríte, zaberie vám to nehorázne veľa času. Nezdravo veľa času. Často som sedával skrčený s poznámkami, s otvoreným pivom, či keksami, aby som vôbec dáko prežil. A potom sa tu bije moje svedomie, žeby som nemal jesť toľko nezdravého jedla, že mám byť dospelý a zodpovedný jedinec. Hups. Zase revizujem o jednej ráno a vyžieram slané tyčinky, lebo nič iné, čomu by som nemusel venovať aj minimum času na prípravu nemám. A tak aby mi to veľmi nešpinilo ruky. Ušiel som od témy? Meh. Jednoducho, konečne mám čas sa aj trochu normálne stravovať a starať o seba. Katastrofa so mnou.

Príbeh žije ďalej.

On síce dočítal všetky epizódy príbehu. Všetky kapitoly príbehu. Ale pre mňa sa to neskončilo. Revízie, úpravy, tvorba ePub formátu, obálky a k tomu propagovať svoju tvorbu na internete. Pre mňa to skončí možno, keď publikujem poslednú epizódu? Posledné riadky? Nemyslím si, lebo potom o pár týždňov si určite pôjdem porovnať čísla čítaní. Asi skôr zo záujmu, ako z nutnosti. Samozrejme ma tešia, ale nežijem z nich. Tak dáko.
A navyše, nakoľko nezakazujem ďalšie zdieľanie svojho príbehu môže si tento príbeh nájsť rôzne cesty. Niektoré aj späť ku mne. Takže nie, časť mňa neumrela. Skôr je to niečo ako horcrux z Harryho Pottera. Síce som na nikoho nemusel použiť neodpustiteľnú kliatbu na jeho vytvorenie, isto tento príbeh nesie časť môjho ja. Časť mojej duše. Moju stopu. Najskôr mi to nezaručí nesmrteľnosť, ale jeden nikdy nevie, možno sa nakoniec jeden z mojich príbehov stane nesmrteľný. (Who knows!)

Zmätok!

Jediné čo cítim, je zmätok. Jednoducho kvôli pár veciam. Za prvé, obávam sa toho, či budem mať dosť nápadov a čo uverejňovať ďalej. Trochu ma desí fakt, že si chcem od písania oddýchnuť a možno vyskúšať iné hobby. Heh, to ma bude držať mesiac-dva a vrátim sa k písaniu, ako sa poznám. Jednoducho sa skôr bojím toho, že budem stagnovať – dobrovoľne. Na druhú stranu si to nemyslím, pretože:

A možno aj toto:

Ma celkom presviedča, že mám stále na čom pracovať, keď sa budem nudiť. Alebo jednoducho chcieť písať. Myslím, že je toho dosť. Až priveľmi dosť.

Samozrejme ďakujem za podporu. AHOJTE!

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes
od

Odoslať odpoveď

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Prosím, vyplnte všetky požadované polia *

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

*

*